...tá naša stužková
...tá naša stužková
Už v prvom ročníku sme uvažovali o tom, aká bude naša stužková slávnosť. Samozrejme, že sme hlavne rozoberali šaty a make-up, veď koho by trápili formality. Avšak každým mesiacom sa to blížilo. Mohlo by sa zdať, že to človeka nejako extra nezaujíma a že si blízkosť tohto sviatku ani neuvedomuje, ale každý mesiac sa 20. ozýval hlas oznamujúci "pjať eura nedali..." a po zvýšení taxy na 10 € si to človek začal sakramentsky uvedomovať.
Do smrti nezabudnem na ten jeden mesiac pred stužkovou. Mala som pocit, že keby mi niekto dal do rúk mačetu alebo prinajmenšom bazuku, tak všetkých pozabíjam. No nebol to len môj pocit. Mesiac sa niečo nacvičuje, vybavuje a objednáva. Je pri tom hrozný zhon a frmol a po tom jednom dni sa človek zamyslí, že načo nám to vlastne bolo. Bolo to na niečo. Bolo to na to, aby sme si uvedomili, že už vstupujeme do dospelosti.
Nastal deň D a pri pohľade do zrkadla ( na tú svoju úžasnú frizúru =) 
) som sa zamyslela. Čakali a pripravovali sme sa na to dlho, no zrazu som to nechcela. Nechcela som mať práve teraz stužkovú, lebo po nej už prichádza len maturita a odchod z gymnázia.
Pri pohľade na všetky dievčatá a chlapcov pre nástupom som si uvedomila, ako sme dospeli, odkedy sme vstúpili prvýkrát do školy. Už nie sme 15- ročné deti, ale 18-roční dospelí mladí ľudia, čo majú život pred sebou.
Nástup predvedený a zrazu stojíme všetci v dvoch radoch a pozeráme na rodičov. Pri tom, ako mi pán riaditeľ pripínal zelenú stužku, som letmo zazrela svoju mamu. V jej tvári som videla náznaky sĺz. Či to boli slzy radosti alebo smútku z toho, že o rok už budem na vysokej neviem, no pri prípitku prišlo smutno aj mne. Smutno za tými rokmi, čo som tu strávila a za tými spomienkami, na ktoré nikdy nezabudnem.
Rodičovský a partnerský tanec som si tichúčko pretrpela. Po prvé tancovať neviem, a po druhé ustrážiť si priveľmi dlhé šaty je trošku problém. Napriek mojej nevedomosti ohľadom tancovania somna parkete strávila až príliš veľa času, čo nebolo hlavne mojím pričinením, ale pričinením partnera, o ktorom som síce vedela, že tancovať vie, ale že so mnou vyzametá parket, tak o tom som netušila.
Našťastie tu bola chvíľka určená pre program, kde sme sa mohli všetci z toľkého tancovania vydýchať. Myslím si, že program bol naozaj dobrý, o čom svedčí hlavne to, ako sa na ňom rodičia zabávali, ba dokonca do jednej scénky sa aj pridali. Iná zábava bola, keď ma mama videla v scénke tehotnú alebo plaziacu sa po zemi, kde sme sa všemocne snažili získať pohár vody. Čo už, v nedeľu ráno to tak niekedy vyzerá. Iný „šialok“ kávy bola kronika.
Hovorí sa, že keď na stužkovej počas kroniky zhasne sviečka, tak dotyčný nezmaturuje. Neviem, čo si mám pomyslieť o tom, že mne sa ani len zapáliť nechcela, a keď už sa jej zapáliť zachcelo, tak som sa potkla o tie svoje dlhé šaty, takže trapas bol na scéne. Kroniku sme v topánkach s úškrnom na tvári vystáli, sfúkli sviečky, rozbili sme čašu, „nakradli“ dostatok črepov a poriadne vytancovali triednu profesorku.
Zábava a tancovanie pokračovali a ja som sa veľmi tešila, že bolo aj kolo rockových piesní, kde som sa s otcom poriadne vyskákala, tak ako sa na rockových fanúšikov patrí.
Čas pokročil a kameraman s fotografom ako aj DJ sa pomaly balili domov. Naši chlapci sa však ukázali ako vynaliezavé stvorenia, pozapájali vežu a pokračovalo sa v tancovaní do šiestej hodiny rannej. Vtedy za nami prišla čašníčka, či by sme sa náhodou nechceli pobrať domov spať, no chudinka to s nami mala ťažké a až o siedmej sa jej podarilo nás vyhnať. Nebola by to 4.B trieda, keby cestou na sídlisko nespievala, a keby skalní neprišli domov o pol deviatej.
Mesiac po stužkovej, po utíchnutí aj posledných vybavovačiek, je človek rád, že nešiel na výlet, ale že mal pravú stužkovú „se všim všudy“. Na výlet môžeme ísť hocikedy, ale stužková je stužková. Či už na DVD-čku, alebo v pamäti sa tá naša stužková zachová.
Zuzana Repčíková, IV. B
